koniec

Môj výlet našiel svoj koniec, moja duša našla, čo potrebovala a opäť sa vracia na rodnú pôdu, plná nadšenia, obáv, nostalgie a smútku z opúšťania tohto najkrajšieho kúta sveta. 

Týždeň v Bogote utiekol ako voda. Stihla som sa rozlúčiť s Pili predtým, ako odišla do Gringolandu, stretla som starých známych kolegov nemčúrov z práce, ďalších antropológov, s ktorými som snívala o tom, že sa raz presťahujeme spoločne do Pasto, ďalších "viajeros", kamošov, čo som stretla po ceste a kamošku z Manizales, s ňou a jej kamarátom sme strávili tri dni objavujúc krásy Bogoty a priľahlých miest, tančili sme v čisto rock & rollovom klube, videli čo to z koncertu Monsieur Periňon, kukli výstavu fotografií, navštívili fincu a dom jeho uja a pod. 

S Clau, Pilinou sestrou sme navštívili indiánov, ktorí vyrábajú krásne veci, nakúpili nejaké tie suveníry a pod. Prejavila sa opäť moja prokrastinácia a suveníry nechávam na teraz;). 

fotíkos :

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Bogota?authkey=Gv1sRgCOnJx43Cp-SUBQ#5823131951536691266

aventura

Moje cestovanie nabralo na obrátkach práve po Cali. 

V Popayáne ma couchsurferka pozvala do jej rodnej dediny pričiniť sa na jej dokumente o domoch, ktoré sa musia zbúrať, medzi inými aj jej rodiny. Nakoniec sme sa k tomu ani nedostali, vydali sme sa spolu na cesty s jej starým jeepom, zn, Samurai;). 

Samurai robil na ceste problémy;) a dve ženské, keď kukajú do motora prečo nejde naštartovať, tak je kopec zábavy. Keďže nám šlo aj o čas, cesty všetko kamenisté, betón nevideli, jama sem jama tam, potom mi nešli dvere zavrieť, otvoril sa hasiaci prístroj a pod haha. Ale vďaka nemu som sa dostala na miesta, kde bežný turista ani nepáchne, vlastne všade som bola tŕňom v oku. Náš cieľ bol páramo (páramo- vo výške nad 3000m časť krajiny, kde rastie rastlina menom fraylejon - zadržiava vodu, ako špongia, páramo je zdrojom vody takmer pre celú Kolumbiu), kde sa rodí rieka Magdalena, veľmi dôležitá v Kolumbii. Bolo tam nádherne, plné vody, riadne sme zmokli, prostredie mi robilo problém a 2hodinový výstup bol zrazu pre mňa ako 12 hod. túra, kedy som sa musela premáhať pre každý jeden krok. Ale stálo to za to:

Na tomto výlete som konečne podľahla čaru agua de panela, nápoj z cukr. trstiny, ktorý riadne zahreje. Výlet super, na druhý deň sme šli cez iné dedinky do dediny el Bordo, kde sme šli kaliť, vôbec ma to nebavilo s danými ľuďmi. Cesta ale bola krásna, krásne výhľad, západ slnka a pod. Tento výlet bol neskutočný, často krát iba ticho, každý vo svojom, departamento Cauca je vraj jedno z najnebezpečnejších častí krajiny, kde nezavíta veľa turistov, je tam veľa paramilitares a guerilleros, trošku sa to tam cíti.

Už som mala riadnu ponorku z tých ľudí, tak som sa rozhodla s veľkou radosťou pokračovať smerom na juh do Pasto. Pasto neni turistické miesto, ale keďže som spoznala veľa Pastusov pred tým, musela som tam ísť. Mesto nie je ani o nejakých atrakciách ako o ľuďoch. Ja ich jednoducho milujem a je to asi jedno z miest, kde by som šla žiť. Všetci sú nižší a riadni andskí indiáni, je tam riadna kosa a momentálne aj prší každý deň. Mesto žije umením, každý druhý je hudobník sochár alebo maliar. Vďaka mojmu couchsurferovi som spoznala veľa super nových ľudí. Strávila som tam cca 6 dní, trošku som videla z prírody, laguna de la Cocha a pod. Spravila som si darček a kúpila som si lístok na koncert na Chocquibtown, šla som tam sama, ale nakoniec som bola s milión ľuďmi. A bolo mi ľúto, že musím odísť. Vianočné deko:

Smutná z odchodu z Pasta som sa vybrala do San Agustín, kde som sa mala stretnúť s Giovanim a jeho tatom, šamanom, ale nakoniec to nevišlo, lebo šli pekne do Putumayo, odkiaľ sú všetci ayahuasca šamani. Po ceste v mini buse ma ogrckalo jedno dievčatko, s S.A. som opäť nakoniec použila couchsurfing, prišla som na deň sviečok, kedy sa zapaľujú sviečky za každého väčšinou člena rodiny. Celá dedina bola riadne vysvietená a od 7.12. je všetko vysvietené kvôli Vianociam. Pozrela som archeologický park, stretla som pár cudzincov, pár domácich, naučila sa robiť náramky, bola naobľúbenejšou tanečníčkou na parkete jednej disko, ukradli mi všetky peniaze, ktoré som mala cash (čerstvo vybratý úlovok), šli sme k miestnej veštici zistiť, kto to bol. Dala nám nejaké indície, halúz. S cca 3 E som sa potrebovala dopraviť v ten istý deň do Bogoty, podarilo sa, mama couchsurfera mi zaplatila cestu, bo sa cítila blbo, že z izby mi ukradli tie peniaze. Odvtedy som cca 24 hodín nič nekupovala, nejedla a pod., no a dnes sa trmácala v najhoršom čase s batohom mhd, na viac som nemala;). 

Stretla som sa opäť s Pili, zajtra ide do USA tak som rada, že sme sa stihli.Teraz ma čaká týždeň v Bogote a potom rozprestriem krídla smerom EU. 

fotíkos:

Dep. Cauca: 
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Cauca?authkey=Gv1sRgCMS4nL-ytOuHvQE

San Agustin:
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/SanAgustin?authkey=Gv1sRgCNuqio-gvaezhgE

Prekvapko ;)

ja iba že 19.12. som doma;)

teším sa na vás....

aktuálne správy podám čoskoro.

E

fotíkos: 

Manizales: 
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Manizales?authkey=Gv1sRgCKTN6LCBhKL2zQE

Arménia:
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Armenia?authkey=Gv1sRgCNrWrO3L4aCqWQ

Cali:
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Cali?authkey=Gv1sRgCNOr3PKdtqfLwwE

coffe zone & Cali

http://www.youtube.com/watch?v=fY36BMNDqbg&feature=list_other&playnext=1&list=AL94UKMTqg-9CNT7hDkcwK6_BniuoZ5h19

Zdravím po dlhšom čase, 

Modriny z katapultu už zmizli, bolo to tvrdé, pád z 8 metrov cca do vody neekoordinovane haha, výsledok bol nepríjemný. Snáď sa mi podarí zohnať fotky z daného accidentu;). Lebo ono je to riadna sranda;)

http://www.facebook.com/photo.php?fbid=10151325561287033&set=a.10151325561282033.532672.535752032&type=1&theater

Z Guatapé som sa po týždni vrátila do Medellínu, dostala som konečne povolenie ostať v Kolumbii ďalších 90 dní, namaľovala som chouchsurferovi gitaru na stenu, a tak, v Medellíne som bola skôr z vybavovačných dôvodov. Spoznala pár týpkov cestujúcich, cítila som sa medzi nimi veľmi staro.

Coffe zone:

Manizales, mesto na úpätí hôr, študentské, milé. Šla som tam z dôvodu návštevy národného parku s ambíciou vyliezť na aktívny vulkán Nevado del Ruiz vo výške 5200m. Stretla som jednu geologičku, ktorá tam môže ísť bezplatne kedykoľvek a povedala, že ma zoberie (park inak momentálne zavretý kvôli vysokej aktivite vulkánu a väčšinou sa dá ísť hore iba so sprievodcom a je to mrte drahé). 5000m je už riadna výška, treba žuť koku celý čas (kokové listy pomáhajú pri výškových chorobách, znižujú riziko) a treba sa riadne pripraviť. Vraj naposledy, keď tam šla s nejakých Švajčiarom, tak vracal a bol nemotorný celú cestu.  Treba prekonať vyše 1000 výškových metrov, vyliezť a vrátiť sa za 10 hodín, čo už v týchto výškach asi nie je úplne easy. No ale nakoniec sa nám to nepodarilo, tak som z toho smutná. 

Inak som tam strávila sranda čas, stretla úplne cudzích ľudí, nasledovala flow, kukla katedrálu, jeden park s veeľa kolibríkmi, orchideovým lesom, motýliáriom a pod., stretla som sa s jedným čechom, čo tam pracuje cez aeisec, vraj tam bývajú min. 3 Slovenky, nestretla som ich;). Ale veľmi ma to potešilo, lebo som práve finišovala Kunderovu knihu v češtine, tak som bola snáď šťastnejšia ako ták kniha, že ju mám komu odovzdať. Okrem toho jeho kolumbijská priateľka je fanúšikom Kunderu a Kafku, tak sa asi iž potešila. Inak týpek taký typický aeisekovský, sťažoval sa na všetko naokolo, a ták, mal mini žúrku doma, ľudia po nás chceli, aby sme zatancovali niečo typické naše, tak sme tančili polku na A od Prešova a pod haha.

Po troch dňoch v Manizales som sa vydala do Arménie, kde som strávila nezabudnuteľných 10 či viac dní na jednej "farme", neviem to preložiť, tunak sa to volá finca. Jedna Francúzska ju vlastní a potrebuje dobrovoľníkov, pretože s ňou má do budúcna veľké plány-backpackers hostel, retraet centre, yoga zone, ayahuasca ceremonies a pod. Dostať sa tam dá iba jeepom asi z druhej svetovej, kde sa natlačí do zadku asi 12 ľudí, cestou späť aj motorka;), tak tam stojíš a vietor ti veje do vlasov, pozoruješ tú neskutočnú prírodu navôkol.

No nejak sme si moc nesadli, tak to bol trošku boj, ale ostala som am dlho, príroda neskutočná, banánaäy, plantains, zapote, káva, kakao, pomaranče, mandarinky, cintróny a omnoho viac priamo zo stromu. Mmmm.  Celý čas bez netu a signálu. Prvý týždeň som bývala v takej chatrčke sama pre seba, úplne paráda:

  

Potom som chatrčku prenechala dvom Kanaďanom a ja som sa zabývala v stane. Jednu noc som spala pod hviezdami v hamake. Pracovala som na záhradke, dláždili sme chodník, kopali do nemoty a pod. Veľa otravných štípajúcich mušiek, vraj aj hadov, škoda, žiadneho som nevidela a teplo, takže gumáky, dlhé gate a rukávy...totál campesiňo s machetou v ruke:D.

Výhľady sú odtiaľ neskutočné, príroda mi dala zabrať, som narazila opäť raz sama na seba. Výsledok čoskoro.

No a po tomto "liečebnom procese" som sa vydala smerom na juh, konkrétne Cali. Cali je mekka salsy. Znie tu od rána do večera, dennodennne. Rozhodla som sa, že dám hostel tento raz, bol mi odporúčaný. Je bláznivý. Doobeda je hodina jógy alebo salsy a poobede ďalšia hodina salsy. Mesto neni nejak čarokrásne, ale väčšina travelers tu ostáva minimálne týždeň. Tá salsa je tu riadne intenzívna, super, mňam, paráda. Mesto je blízko pri pacifiku, je tu veľa černochov, ktorý sa teda neskutočne pohybujú. Myslím, že sa tu moja salsa tiež dosť zlepšila. foto zo salsa class:

Úplne ľúbim salsu, bachata, merengue, vallenato a cumbiu. Salsa kluby sú tu neskutočné. Niektoré v štýle rokov 70 tych, s veľkými bielymi gaučami a v strede veľký štvorocový parket, včera ma do jedného nechceli pustiť, že mám tenisky...bola tam zima ako v mrazáku, tunak klímou nešetria teda, bola tam generácia 35 a vyššie, veľmi zaujímavá móda danej generácie, ukázať všetko asi, čo telo ponúka u žien, polovica mala umelé prsia a zadky:D. Kokos už teraz mi to chýba, keď odtiaľto odfrčím. 

bachata: http://www.youtube.com/watch?v=2cehkSxOLNA

Zajtra idem smer Popayán. paaa

fotíkos zatiaľ aspoň z Guatapé:
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Guatape?authkey=Gv1sRgCNnxltOFjsCtLA

antropologický Medellín

V Medellíne som strávila 6 dní, rýchlych, šialených, antropologických. Sprevádzala som vlastne Pili a jej parťákov na národnej antropologickej konferencii. Takže od letiska v Bogote až po nedeľu ráno bol Medellín plný alternatívnych týpkov s čudnými topánkami, dlhými vlasmi, tradičnými kolumbijskými taškami cez plece akoby mali na čele napísané "som antropológ". Snažila som sa zapadnúť, hlavne keď ma museli každý deň prepašovať do univerzitného kampusu.

Prvé 2 noci sme sa zdržali v jednom hostely, ktorý vlastní jeden Francúz. Bol mrte čudný, podráždený, keď som o 12 v noci skajpovala s krpcami, keď sme sedeli o 10 večer na terase, bez hluku a pod. Tak sme sa rozhodli odísť do centra, do hotela, ktorý bol mrte lacný, na rušnej obchodnej ulici, ktorá sa v noci premenila na ulicu nočných klubov, takže sbskári nás chránili teda. Hotel plný antropológov ako inak. Francúz sa strašne nahneval, fuj úplne mám pred sebou tú nepríjemnú grimasu, začal nám nadávať dosť nepríjemne. Hm čo už taký je život.

Majú peknú botanickú záhradu, kukli sme cintorín San Pedro, kde je veľa hrobiek známych narkotrafikantov z Medellínu. Pili ma vzala mimo Medellínu, na peňolský kameň, čo je unikátny kameň okolo ktorého je vytvorené jazero rozprestierajúceho sa všade naokolo. Tak som si tu rovno vybavila dobrovoľníčenie v jednom hostely.

Štvrtok sme strávili celý na konferencii, baby koordinovali jeden stôl o antorpológii v Andách, vyšlo im to parádne. Na konci ľudia z Nariňa urobili divadelno poeatický kútik, ktorý očarili celý kampus. Ja som sa pohybovala medzi nimi a stolom, ktorý sa venoval strave, veľmo veľmo podnetné.

V piatok som dala opäť zas neúspešný výlet za vízami. že budúci týždeň...už ma to nebaví. Dali sme exkurziu metrokáblom, je to časť metra, akurát, že je to lanovka:D. Potom sme dali ešte jeden prestup lanovkový, kde sme už museli trošku platiť. Veta, keď sme si už zaplatili, musí to byť dlhá trasa. Bola. 20 minút jedna cesta, k národnému parku, kde ak by sme vystúpili, museli by sme opäť platiť, tak sme si dali 40 minút klaustrofobických v kabínke ponad lesík. Štvrtok a piatok sme vyrazili žúrovať, antropológovia nevedia tancovať! tak ma to dosť nudilo:D. No s PIli sme sa opili v sobotu...srandička, nakoniec sme stretli na ulici skupinku ľudí hrajúcich Ballenato, tak sme sa zabavili. Bola to naša rozlúčka, asi sa už neuvidíme:( cesta každej vedie iným smerom.

Mesto je celé až moc pekné, veľa sa tu investuje do verejného priestoru, je tu veľa zelene a oveľa bezpečnejšie sa tu človek cíti ako v Bogote. No a v nedeľu som vyrazila do Guatape, do hostela, kde momentálne dobrovoľníčim. Ležím si v hamake na balkóne, počúvam miestne rádijko a mám výhľad na jazero. Pokoj tu je. Začala som tu trošku športovať: kajak, bajk v horách, dnes som behala, plávala, skákala z mosta. No a študujem si tu raw food, pomaličky aplikujem, včera som si urobila raw polievku z manga a paradajok, mňamík. Ale stále som hladná. Prišiel sem jogínsky guru, ktorý tu pobudne pár dní, uvidíme, čím ma ešte obohatí, už mi stihol naložiť.

Pááááááá, pacička

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Medellin?authkey=Gv1sRgCL6Mpt-HsP-_JA

zopár slov o Bogote

Bogotá je jedno z 30 najväčších miest na svete, tretie najvyššie položené hlavné mesto. Je to mesto šialené, po mesiaci si človek začne uvedomovať aj negatíva mesta a mňa to po vyše 2 mesiacoch už prestalo baviť. Vrchol prišiel, keď som musela kvôli losovi čakať vyše 40 minút v rade na pokladňu, doslova ma skoro roztrhlo...

Bogotá sa nachádza medzi horami. Orientuje sa tu podľa hôr. Mesto rastie na 2 strany, na sever a na juh. Na juh prichádzajú všetci, ktorí z istýc dôvodov museli opustiť svoje bydliská v iných mestách, preto sa tu tvoria zóny veľmi nebezpečné a chudobné, nazývané Cuidad Bolívar. V jednej z nich som pracovala aj ja. 
Na druhej strane Bogoty, na severe, prichádzajú ľudia veľmi bohatí,často cudzinci a pod. Tento šialený kontrast je ako 2 odlišné dimenzie bytia. 
Bývam na juhu, hoci nie na to úplnom, život je tu úplne pohodičkový, rodinný. Keď sa stretnem s niekým, kto býva na severe, väčšinou na mňa kuknú šialeným výrazom, prekvapení a pýtajú sa, či ma ešte nikto neokradol a či sa tam cítim bezpečne. Totiž 98% ľudí zo severu v živote nebolo na juhu Bogoty a ani si nevedia predstaviť ako vyzerá život tam a naopak, ľudia z juhu chodia na sever iba kvôli práci, chudáci sa tlačia v busoch doslova ako sardinky v konzerve väčšinou vyše hodiny tam a to isté späť. 

Všetci Kolumbíjčania, ktorých som stretla, tvrdia, že ľudia z Bogoty sú najchladnejší, najfalošnejší, podobajúci sa západnej spoločnosti najviac z celej Kolumbie, tak sa neviem dočkať ostatných miest.

Hoci má Bogotá svoje čaro a úty, ktoré stoja za to a majú úžasnú atmosféru, vyššie spomenuté fakty medzi inými ma uistili v tom, že už je čas vyraziť s batohom o kúsok ďalej a zabudnúť na to množstvo predsudkov, ktoré voči sebe majú ľudia v tomto megameste. 

http://traveltocolombia.org/you-know-what-really-grinds-my-gears-a-few-annoyances-about-living-in-colombia/

ricooo

hudbička...http://www.youtube.com/watch?v=xZYO6geOab0&feature=list_other&playnext=1&list=AL94UKMTqg-9Bofw7TJPYbNDuC0UfgPxxc

Posledné 2 týždne boli bohaté. Mám problém sa rozpamätať ... 

Bola som si vybavovať predĺženie pobytu, nutné pre všetkých, ktorí chcú v krajine zostať dlhšie ako 90 dní. Bol to celodenný výlet na druhú stranu Bogoty, tam mi povedali, že mi to môžu dať až 3 dni pred vypršaním mojich 90 dní, takže som prd vybavila.

V práci som mládež na krúžku šitia naučila koníkov, ktorých ste mohli vidieť na fotke. Minulý týždeň bol môj posledný v práci. Vo štvrtok nám oznámili, že to je náš posledný deň, lebo na piatok bol vyhlásený štrajk a to sa vraj nikdy nevie v akom bude rozsahu, môžu to byť aj bombové útoky a pod. Tak že máme ostať doma. Takže ako sa zvyklo v CES Waldorf  oslavovať vo veľkom každá rozlúčka, moja spolu s Jankou bola veľmi zopačitá, neistá, improvizovaná, čudná. 

Zato spolu s ostatnými dobrovoľníkmi sme si večer vyrazili a objavili najlepší podnik na svete. Tancuje sa tam salsa a je príjemnej veľkosti;). Tak Janka sa tam zamilovala minulý týždeň, ja tento;). Totiž tento piatok sme si žúrku zopakovali, oooh a stále viac nachádzam zmysle v salse, v hudbe, v tanci...mňam. Akurát, že moje kolienko pekne trpí potom, ale stojí to za to;).

V sobotu sme vyrazili do San Gil, asi 7 hodín z Bogoty. Je to centrum extrémnych športov, od raftingu až po bungie, kaňononing, parašuting a pod. Super klíma, krásna krajina, super. Dali sme rafting, navštívili miestny super park, hrali tejo-národná hra, kde hádžeš do krabice s blatom kamene, a keď trafíš 1 z 2 malých ružových trojuholníkov, exploduje to:D, raz mi z toho zvonilo aspoň pol hodinu v ušiach;). Hrá sa vždy s pivom v ruke. Okrem toho sme zašli do jednej z najkrajších dedín v Kolumbii Barichara, vraj tam má veľa politikov víkendové vily, odtiaľ peši trek do dedinky Guane, s medzizastávkou na jednom ranči,, kde nám dali studené pivko a ukázali nám najkrajší výhľad na svete. Všetci sme iba mlčky sedeli a kochali sa. V Guane sme vykšeftili odvoz späť v super autiaku Pontiacu z roku 1966. Vnútri sme boli 7 plus šofér, seňor Luis, a v kufri sedel jeho kamarát. Zážitok. Ja som si pobyt o deň predĺžila od ostatku a šla som ďalší deň pozrieť famózny vodopád Juan Curi. Bolo to jedinečné, keďže to bolo deň po voľnom dni, stretla som po ceste iba 2 ľudí. Vodopád bol super, mal obrovskú silu. Som sa pošmykla a mám mega modrinu na zadku doteraz. Cestou späť začalo liať ako z krhly, skončila som do nitky premočená. Dole som strela 2 austrálčanov, s ktorými som sa zviezla späť, hoci so zastávkou v miestej reštike s klobásami;) tak som tam sedela premočená a čumela ako si papkajú. Kvôli zosuvom poôdy, čo je tu bežné keď leje, som musela čakať na neskorší bus späť do Bogoty. Keď som prišla na stanicu, všetko bolo vypredané, takže som čakala ďalšie 4 hodiny v hostely so samými amíkmi. Do Bogoty som prišla o pol 4 ráno.

Vzhľadom k tomu, že v Bogote sa rapídne zmenilo počasie a leje tu takmer každý deň a veľmi silno, nebolo mi umožnené ísť liezť tuna poblíž Bogoty, tak som bola 2 dni domasedom a žrali ma mrle. V piatok som sa vytancovala a zamilovala do človeka, ktorého ani neviem meno, nemám žiadny kontakt:(. V sobotu som sa vrátila na chvíľku do CES Waldorf, dostala som na rozlúčku hojdaciu sieť, tak snáď poslúži na cestách. 

Dnes  som bola na baby shower, to je oslava pred narodením bábätka, tak sa hrali hry ako odhadnúť obvod brucha budúcej mamičky, s nafúknutým balónom pod tričkom s i zaviazať topánky a potom aj iným a pod. Oslava slúži hlavne pre rodičov, ktorí dostanú veľa praktických darov pre dieťa.

Pobalená. Teraz som sa pustila do skladania origami, rovno toho najťažšieho čo som našla, tak si lámem hlavu riadne. Zajtra smer Medellín. 

Páááá

fotíkos:

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/SanGil?authkey=Gv1sRgCOOpqvijo6vYQA

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/BaricharaGuane?authkey=Gv1sRgCNK3nei89YGX6AE

.

Cez víkend sme si dali výlet po shopping malls, v nedeľu ráno som bola o 6 na trhovisku;) tak tam som si užila farbičiek a vôní a smradov;), bola som s frajerom Pilinej sestry, nakupoval pre rodinu na 3 týždne, mali sme plné auto, nie len kufor, ovocia, zeleniny, mäsa a rýb, kvetín a iných všelijakostí. Potom som ho musela sprevádzať na futbal, lebo ma nestihol hodiť domov a nechcelo sami trmácať v busoch bo v nedeľu je to katastrofa. Poobede sme šli na otvorenie festivalu filmov miestnych indiánov, tak sme si aj zatrsali, príjemná hudbička z Ánd:

V práci som bola na návštevách dvoch miestnych rodín, pozrieť v akom prostredí vyrastajú decká a ták, bolo čo porovnávať. V piatok sme mali v práci deň lásky a priateľstva, odhaľovalo sa, kto je aké zviera a dávali sa dárky. Dostala som super tašku. Okrem toho sme mali opravársky deň v práci, zmontovala som pár stoličiek:P. Naučila som kolegov Ahoj, Ty kurva vyjebaná a Kokot maličký :P. Moja diskusia o drogách mala dosť filozofický nádych, nebol čas na feedback, dodnes sa k tomu nikto nevyjadril, mala som mať ešte jednu, ale priestor, ktorý mi bol určený, sa nakoniec využil na opravu budovy. Veci sa tu riešia veľmi čudným spôsobom.

Stretli sme sa s Máriou, Nemkou, dobrovoľníčkou, ktorá bola cestovať na pobreží, tak sme vymenili zážitky a dala mi pár kontaktov na projekty na pobreží. Kukla som národné múzeum, bola som so skupinkou couchsurferov na Monserrate, vyhliadke, šli sme peši „trek“ bol celý vydláždený a bolo mrte ľudí, snáď aj zápcha. Celkom som myslela, že to bude dosť freaky ale nakoniec veľmi pohodičkové, teda ľudia. Konečne som sa stretla s Yeisonom, ktorí s nami cestoval po strednej Amerike pred 2 rokmi.

Včera som bola s kolegovcami na salsa kurze, ktorý bol iba pre pozvaných na byte jedného herca. Niečo sme popili, pofajčili, pokecali a v náladke vyrazili na koncert ďalšieho kolegu Mau (Mauricio). Koncert - poprock- mi prišiel smiešny, prekvapil výzorom, výrazom, asi všetkým. Dnes sa mi nechcelo ísť do práce, veľa pršalo, skoro celý deň leňoším v posteli a vymýšľam čo cez víkend.

30.9. bolo zemetrasenie blízko San Augustín, kam sa raz chystám. 7.3 richterovej stupnice. Vraj sa to cítilo aj tu, nič som teda necítila.

Ďakujem vám za správičky, potešili, píšte ďalej, lebo strácam kontakt so slovenčinou haha. 

Fotíkos:

http://www.facebook.com/media/set/?set=a.191941977606609.48801.172281262906014&type=1

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Bogota?authkey=Gv1sRgCOnJx43Cp-SUBQ#5795940089115358194

pacička

a ešte jedna pieseň: http://soundcloud.com/anfibio-colombia/anfibio-canto-provinciano

Bežný život v Bogote

7.9. Život je plný zázrakov, sklamaní, pádov a vzostupov. Dnes som šla s úsmevom na tvári a krásnym pocitom na duši, novým nápadom do života, ktorý ma fascinuje. Na to strata môjho deduška. Zbohom ostávaj, ľúbim ťa, dedko Jožko.

8.9. V sobotu som bola pozvaná na obed s veľmi fešným týpkom. Večer som sa stretla s jedným couchsurferom, ktorý chce ísť na slovensko, nejak sa to zvrtlo na opitie sa a veci s tým spojené. V nedeľu som nebola schopná vstať z postele, lebo kolumbijská borovička je mrte sladká takže je z nej riadny bolehlav. A celodenný.

Teraz sa tu všetci hráme hru na tajného priateľa, ktorému máš niečo pripraviť, kúpiť...lebo september je tu mesiac lásky a priateľstva a to je tu väčší sviatok ako Valetnín, ale nielen zamilovaných, ale všetkých, aj kamarátov, aj kolegov v práci. Tak si tu dávame nielen malé darčeky..unavuje ma to;).

Užívam si čas strávený s deťmi v škôlke, minule mi dievčatko povedalo, že mám zuby ako zajac a ďalšia mi povedala, že oblečenie si treba prať, lebo že mi mrte smrdi sveter ha:D. Decká su jednoducho super.

V supermarkete sa minule tety tešili, lebo ma využili, aby som im niečo zvrchu podalaJ, také boli happy, že ma stretli.

Inak som bola mrte nachcípaná a ták. Cez víkend bola rozlúčka s Pilinim bratom, tak sme boli zatrsať, aj reggeaton..pod nátlakom;). Spala som 3 hodky a pak smer ekojóga festival. Milé, trošku dosť harekrišna, cvičila som jógu v trojici, tak trošku akrobacie sme si dali. Nakúpila som si vegoš potraviny a 2 dni som mala veľkú svalovicu. 

Pripravujem si diskusiu o drogách na piatok, vôbec neviem z ktorého rožku začať, tak snáď to dopadne ok. Inak som lenivá, len by som spala a papala, ako za mlada:D. Dnes som si dala urban exploration, keďže som zas a znova nestíhala do práce, šla som malým busom, ktorý mi vyhovoval, ale iba z časti, vyhodil ma na nepríjemnej ulici, ale dala som to, aj s kompom v  batohu:) a potom peši a ďalší bus, aspoň som mala reálnu výhovorku haha.

22.10. dvíham kotvy z Bogoty, smer Medellin a zona cafetero. Už sa teším:)

Ak máte čas, napíšte mi, každá správa poteší;)

objímam vás, 

pridala som dáke foto:

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Bogota?authkey=Gv1sRgCOnJx43Cp-SUBQ#5789316090818984082

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/ParqueChicaque02?authkey=Gv1sRgCNPI8qrG97vZ3AE

majte sa krásne

e

Qué lindo es este mundo

Minulý víkend bol neopakovateľný. Bola som s amazonskými šamanmi a ďalšími zaujímavými ľuďmi blízko Bogoty na krásnom mieste. Pili sme yagé a každý sme si čo to odžili vo svojom svete za tú noc;) Stále sa k tomu vraciam. Jediné, čo vám môžem poskytnúť je ranné rozjímanie:

V práci si pomaly nachádzam svoje miestečko, vyzerá to na diskusie s drogovou tématikou. Minulý týždeň som sa znova naučila štrikovať, vyrobila som niekoľko elfíkov pre detičky do postele, som si zabubnovala a ták. Inak tu bola mega kosa celý týždeň. Hlavne v práci.

Jeden couchsurfer ma pozval na jeho oslavu narodenín, najkrajší človek, akého som kedy videla;). Poriadne sme zatrsali, s Pili a jej bráchom prepili posledný groš a taxikára sme museli zdržať, kým sme doma opäť nazberali cash. V piatok som pila super čílske vínko, mňam, až som sa opila;). 

V sobotu rodinný deň, všetci všetci smer byt Pilinho bráchu, varilo sa, pinpongovalo sa a plávalo, spievalo karaoke...dali mi spievať ABBA mamma mia po španielsky:D.

Bola som s kolegami v národnom parku Chicaque. Super. Busom sa dostaneš hore a potom vstúpiš do parku, chodníky sú strmo dole a potom v údolí. Pri odchode si to musíš vyšľapať. Ale ako sa tuna vraví, bolo to super delicioso. Po výšľape sme si dali trošku jógy so super výhľadom, mňam.

Tento týždeň nás pozval Pilin brácho do Villavicencio, mesto asi 2 a pol hodky od Bogoty. Bolo tam akurát teplo, aj trošku až moc, hlavne to vlhko. Úplne iné prostredie. Bogotá je totiž vysoko položená, medzi horami. Villavicencio je za horami, tzv, brána do roviny. Schádzaš z hôr a pred sebou vidíš iba samú rovinu. Za mestom sa to pomaly zrieďuje, začínajú pomaly pralesy a pod. Je to cesta do Amazónie či Venezuely. Hlavne tropické, bez siesty si to tam ani neviem predstaviť. Ľudia tu chodia oveľa farebnejšie oblečení. Kukli sme niečo ako ZOO, kde sa nachádzajú zvery, ktoré sa pokúsili vyviezť z krajiny alebo za iných okolností nie sú schopné vrátiť sa do divočiny, boli sme sa kúpať v super „kúpeloch“ – divoká rieka, potom bazén, do ktorého pritekala tá istá voda a nakoniec teplá voda v niečom ako pivnica, celé pri hlavnej ceste, obkolesené lesom. Navštívili sme niečo ako skanzen, kde sa dá vidieť niečo ako ranč, keď prišli belosi a pretvárali to na svoje územia, domy, kostol, .... 

Tam som zistila, že Kolumbia je svetovým šampiónom v istom športe, kde týpek na koni beží po rovnej dlhej trase a potom mu tam vbehne býk. On ho musí chytiť za chvost a potom sa snaží zatočiť celým býkom. Kto dá najviac, vyhráva. 

Ľudia sú to veľmi milí, takí pekní. Začínam pociťovať, že sa pretváram vďaka nim. Na všetko sa pozerám a zdá sa mi to pekné, sympatické, milé, snáď mi to dlho vydrží. 

Bozkávam, fotíkos čoskoro;)

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Villavicencio?authkey=Gv1sRgCN7rxaL0stCuzAE#5785245488092355266

Eva Maldonado

V znamení salsy

Predtým, ako začneš čítať, otvor si vo deľajšom okne: http://www.youtube.com/watch?v=x8knJU1tQ0Q&feature=list_other&playnext=1&list=AL94UKMTqg-9A-_G8LRE_A06blOpaVxFS7 pre krahšie čítanie;)

Cez týždeň pracujem ako dobrovoľník v sociálnom a edukačnom centre pre komunitu v Ciudad Bolívar (okrajová čas Bogoty, zóna veľmi chudobná s vysokou kriminalitou). Ubytovať ma nemôžu, ostávam u Pili.

Tieto 2 týždne som mala na rozhliadnutie sa, čo sa tu deje, od pondelka si vyberiem konkrétnu aktivitu, ktorou môžem pomôcť. Doobeda som bola s deckami vo Waldorfskej škôlke a poobede som pomáhala starším s úlohami a potom na krúžkoch. Prvý krát v živote som reálne hrala na flautu, skoro celú jednu pesničku, teším sa jak malá;), urobila som pokrok v žonglovaní a opracovala som si z kameňa list, teraz vyrábam na neho stojan. Super ľudia kolegovci, okrem mňa sú tu ešte 2 Nemky dobrovoľníčky, a iní, 2 sexoši, jeden dosť sladký, teplučký, herec, včera boli sme na jeho divadelnom predstavení (absurdná dráma od Ioneska). Všetci ma všade chceli doprevádzať, pričom cesta je mega jednoduchá a ani za svet ma nechceli nechať samú sa prepravovať.

Guatavita (19.-20. 8.)

Minulý víkend som konečne videla niečo iné ako megacity. Konečne preč z Bogoty, spolu s 2 Nemkami z práce. Cesta asi 1,5 hod. z Bogoty. 2 hod. mierne stúpanie k lagúne El Dorado, prezývanej tiež lagúna princeznej či starešinu. Viaže sa k nej veľa legiend, hlavné je, že na dne je vraj obrovské množstvo zlata, ale na dno sa ešte nikomu nepodarilo. Viac tu: http://tairona.myzen.co.uk/index.php/history/the_legend_of_el_dorado/. Pekné, krátke a dosť drahé. Cestou späť sa ozvalo opäť koleno sakra, ale stálo to za to, cesta bola úplne tichá, neverila som svojim ušiam po 10 dňoch v Bogote. Na hosteli sme spali 3 v izbe pre 2, hostel rovno na hlavnom námestí, dedina sa zdá byť pokojná. Večera ma stála majland. Guatavita je veru turistická dedina. Večer sa to zrazu rozbehlo. Najprv sa plaza zaplnila ľuďmi, potom začal ohňostroj, ale že priamo nad našimi hlavami, a potom začala hrať muzika, umiestnená nielen že hneď vedľa nášho hostela, ale aj našej izby. Tančili sme salsu, rumbu, merengue, ballenato, niektorí aj reggeaton. Veľa a celkom nám to šlo;). Zrazu do mikrofónu zahlásli, že kde je tá gringa? (gringo=nepekný názov pre amíkov). Celé námestie ukazovalo na nás, tak sme sa poriadne zabavili. 

Tento týždeň bol v znamení hudby. Festival salsy v parku, koncert austrálskomongolskokolumbijskej kapely, festival párových tancov v Guatavite, ukazovanie slovenských ľudoviek a folklóru thanks to youtube;) etc.

Pomaličky sa začínam orientovať v domácich jedlách, ovocí a nápojoch. Jedlá sú väčšinou s mäsom, klasika je tamal, yuca, arepas-kukuričné placky, ovocie ako papaya, guayabana, guayaba, maracuya, sapote, a tak dál. 

Občas na mňa prehovárajú čudáci, večer občas posedenia pri borovičke, oficiálna ceremónia odovzdávania kľúčov od domu, jeden s panenkou Máriou, druhý s Ježišom, fotka stojí za to;). Asi som najrýchlejší pič piva v Bogote sa zdá.

Premenovali ma na Eva Maldorado, teší ma. 

fot: 

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Bogota?authkey=Gv1sRgCOnJx43Cp-SUBQ

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/GuatavitaCundinamarca02?authkey=Gv1sRgCN3emtT06cOjNw

povšimky

Pokiaľ ľudia nevidia moju výšku, teda keď sedím, tak cekom zapadám.  Totiž ľudia sú tu celkom pomiešaní, od úplných černochov až po blonďavejšie typy, si vždy myslím, že sú to nemci:P. Muži sú aj celkom vysokí, niektorí vyšší ako ja, ženy nie. no vytŕčam :) S tým sú spojené foax pas v buse, keď sa mi nožky nezmestia a hlavu si búcham o strechu:). Robia si ftípky, či sa vôbec zmestím do postele, za stôl v kaviarni a pod. haha. 

Najväčšiu halúz mám zatiaľ z verejnej dopravy. Jediná možnosť dopravy okrem taxi a auta.Je tu vybudovaný systém, ktorý má „nahradiť metro“, ale vôbec to nezvláda. Sú to také dlhšie busy, do ktorých sa ľudia tlačia hlava nehlava, úplná tlačenka, a bojovať musíš aj keď chceš vystúpiť, lebo každý bojuje sám za seba aby sa v buse udržal.  Potom fungujú ešte také minibusy, do ktorých sa ledva zmestím, teda do niektorých. Kolená si tlačím ale takmer v každom. Nemajú zastávky, zdvihneš ruku, aby ti zastal.   

V noci je tu riadna zima. Skoro každý deň prší. Cítim sa tu ako v SR na jeseň. 

Rodinka je super, snaží sa mi každý deň ukázať, naučiť ma nové ovocie.  

Do horúcej čokolády si dávajú syr a chlieb. Niektoré sladkosti jedia so syrom ako sendvič. Kávu s mliekom pijú od malička, veľkáci pijú tinto - bez mlieka. Domácim chutí veľmi náš syr aj borovička;). 

Kúpiť sa tu dá na ulici kusovky cigi a týpek ti požičia aj zapaľovač. Skoro na každom rohu predávajú "minúty volania" - povieš do akej siete potrebuješ zavolať, požičajú ti telefón a voláš. 

Zatiaľ toľko, objímam

Prvé dni v Kolumbiiiii

BOGOTÁ

7.8. BIENVENIDA - fiesta na letisku, bo prišli v tom istom čase aj kolumbijskí olympionici (ani 1 z nich sa ani neposunul do semi, ale fiesta musí byť). Bývam u kamošky Pilar a jej rodiny, kde ma čakala skoro celá família, tato, mami, sestra s priateľom. Kúpili mi tortu na privítanie, hlava rodiny ma oficiálne privítala:).

                

8.8. Universidad Nacional, prestížna verejná univerzita. Kampus je mega, nachádzajú sa tu všetky fakulty, je tu veľa priestoru na oddych, mrte parkov a pod. kde sa zašiť. Najviac ma dostala ľahkosť a voľnosť, ktorá sa študentom dáva, môžu si tu robiť takmer, čo chcú, myslím tým, že sa môžu vyjadriť k čomukoľvek, a to kdekoľvek...na stenu fakulty väčšinou. Napr. vstup do fakulty práva je olemovaný obrovskou maľbou Cheguevaru a ešte nejakého týpka z druhej strany, a pod. 

Večer - konferencia o výskume novodobých sociálnych problémov. Na stene bola výstava židovských diel z Terezínu, ČR.

9.8. La Candelaria - historické centrum, mrte veselé,  farebné s milión hostelmi, úplne hippie. Býva tu väčšina cudzincov, umelcov a profesorov;). Týpek nám ponúkol koku. Boli sme v múzeu peňazí a zlata, najdôležitejšie múzeum v Kolumbii. Okrem mrte zlata a kolumb. histórii nám pokecali čo to aj o halucinogénoch, ktoré sa používali a ešte aj používajú, niektoré mega drsné, že sa najprv z vnútra totálne vyprázdniš, všetkými otvormi, ktorými to ide a potom to začne, a vraj sa už niekoľko ľudí pri tom zabilo. 

10.8. Festival por la paz y el amor universal - pochod za svetový mier a lásku :D, bol to môj nápad;), šli sme pár blokov mega pomaly so samými harekrišna, ale našťastie sa našli aj obyčajní ľudia, bol to aj karneval za práva zvierat. Prvá otázka na každého bola, či si vegoš..mali chuť všetkých prehovárať, aby nepapali mäso. Po 2 hodinách som ich mala už pokrk.

Večer pivo v centre - týpek z vedľajšieho stola na mňa zízal ako na svätý obrázok, ale mega nepríjemne, ostatní pri stole sa neprestávali smiať...hm, turistu spoznať na každom rohu veru.

11.8. Omša za cestu do Kanady pre Pilinu rodinu..o 7 ráno! Pilini rodičia sú mega striktní katolíci, tato pomáha kňazovi aj pri omši. Cestou tam v aute sa modlili. Hej, sama som sa spýtala, či môžem ísť aj ja, mrte ma to zaujímalo. Dostala som na hlavu čipkovanú šatku, všetky ženy musia mať v tom kostole. Omša bola tichá, nečítalo sa z Biblie, modlitby boli v latinčine. Jedna teta na mňa zazerala, lebo sa mi nechcelo furt kľačať na kolenách, trapas. Na omši bol aj generálny prokurátor Kolumbie, tato Rivera chcel, aby som sa s ním odfotila, lebo je možné, že sa stane prezidentom. No bolo tam toľko ochrankárov, že sa nedalo:P. 

Poobede sme hrali Wii, na druhý deň ma bolela ruka, box je mega náročný!

12.8. Narodeniny nejakého drobčeka z Pilinej rodiny. V parku sa stretlo asi 50 ľudí, všetci si ma samoška zapamätali, sa športovalo, jedlo, pršalo, a pod. Keď sa šiel hrať basketbal, všetci chceli byť so mnou v týme, lebo som vysoká (trošku nadmerne), haha, až potom zistili, že tá hra neni maj fejvrit. Ahá, a teraz je doba, kedy sa úšťajú šarkany, aj my sme púšťali, aj ja som púšťala po mega dobe. Obloha bola plná šarkanov. Najs. 

Zajtra idem prvý krát dobrovoľníčiť.

Zopár foto :  https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Bogota?authkey=Gv1sRgCOnJx43Cp-SUBQ

Pa

               

Dvere

Zamyslel si sa niekedy nad dverami? 

Moje vnemy poslednou dobou dostávajú zabrať. Tento raz som ohromená psychickým efektom dvier. Mám na mysli skutočné reálne dvere deliace jeden priestor od druhého. 

Už asi 5 dní žijem bez dvier, vnútorných: Jediné, ktoré by si u nás našiel, sú vchodové a tie presklené od balkónu. Nič viac. 

Tiež som pri tejto predstave mávla kedysi rukou, že tak s týmto problém nebude, hlavne, keď budem doma sama. Ale tá neprítomnosť týchto plátov dreva ma pomaly ale isto privádza o rozum.

Spočiatku to bola sranda, človek sa len pousmeje, že sa načahuje automaticky a dvere nikde. Cíti akoby niekto cudzí odhaľoval jeho intimitu, jeho kus sveta. Pritom je v byte sám.

Dnes už opäť sama v byte nie som, ale dverí stále niet. A ako sa ľudia zrazu zvláštne správajú. Chvíľu si ako Sharelock Holmes, nenápadko strážiaci okamih, v ktorom si v priestore ako tak sám. Neskôr by si sa najradšej schoval na druhý koniec sveta, aby si nemusel žiť vo svete druhej osoby, ktorá okrem svojej neustálej prítomnosti - keďže dvere robia z miestností jeden veľký priestor, sa snaží niekedy aj komunikovať. 

Tak v skratke, dvere sú veľkou bariérou, ktorou si strážime náš vnútorný svet. Je možné ich otvárať postupne, naraz je to veľké sústo, pre silné duše. Ja sa teším, keď mi ich znova zavesia. Bude sa ľahšie dýchať. odišli sa prerobiť, nebolo to preto, že by sme ich nechceli, musí sa im veľmi štikútať ako často ich spomínam a očakávam ich návrat.