O chvíľku je tu nov, ten mesačný, čo prichádza pravidelne každých 28 dní. NOV, TMA, SAMOTA. úzkosť. 

Nič mi nejde, Sedím tu pred PC a maximálne hrám sudokukiller, Aspoň trénujem mozog, sama sa povzbudzujem. V hlave sa to búri, ale do tohto hmotného sveta akoby nič nechcelo prekĺznuť. 

Budem rada, ak sa dostanem na dnešný koncert, na ktorý sa už mesiac chystám a dodnes som si lístok neschopne nekúpila. A dnes vraj vypredané. Výborne, Ešte to nevzdávam, hoci podľa môjho aktuálneho stavu bytia čakám, kedy aj to príde. Inak som chorľavá, čo nehrá do plánu ostatným veciam, čo mali dnes moju šeď trošku vyfarbiť.  

Nie je to pesimizmus ale čistá pasivita v prázdnote. Som prázdnota, Zvládam to, hoci ma to nebaví. A tie otázky v tej hlave. Jednoducho snažím sa prijať túto šeď ako súčasť bytia. A čo na tom, že celý svet je v aktivite? Sa hýbe, maká, srší nápadmi, tvorí, veľadí, dáva. Neviem, iba sa pýtam, kedy budem konečne aj ja v rovnovážnom stave dávania a prijímania? 

Ani neviem, či to tu niekto číta. Už asi ani nie a to je asi dobré. Inak by som nedovolila takýto výlev. Považujem to za depresívne a nemotivačné a to som vždy nechcela. Ale asi zmením koncept a budem písať o tom, čo momentálne cítim. Terapia. 

Inak ťukaním do klávesnice mám pocit, že hrám na klavíri.