Inti Raymi

Letný slnovrat v Otavalo

V piatok som šla s partičkou ľudí z couchsurfingu do mestečka Otavalo, ktoré je preslávené svojimi trhmi. Ale šli sme tam predovšetkým z dôvodu osláv letného slnovratu. Je to miesto plné indiánov, ktorí si zachovávajú svoje tradície a rituály. Jedným z nich je aj letný slnovrat, Inti Raymi v jazyku Quichua. 

Kúpali sme sa vo vodopáde Peguche. O polnoci so splnom nad hlavou a pár miestnymi, ktorí nám dali potrebné inštrumenty na vykonanie očisty počas slnovratu. Rituál spočíva v tom, že si nájdeš 3 kamene, 1 je tvooja minulosť, druhý prítomnosť a tretí budúcnosť. Všetkými tromi prejdeš po celom tvojom tele, pričom ich potom hodíš do vody odísť ale budúcnosť si necháš až do budúcoročného letného slnovratu.  Ošľaháš sa žíhľavou a piješ puntas, miestny alkohol z cukrovej trstiny. Bolo to magické, silné. Vonku neskutočná kosa. Potom sme si urobili vlastnú dízu vonku v parku do rána.

Bývali sme v neskutočnom hosteli, resp. rezidencii, ktorú vlastnili dvaja staručkí ľudia, teta bola riadna sekera, hneď si keš vypýtala. Malo to asi 4 poschodia, všetko mrte úzke, jednoizbové, veľká sranda. 

Na druhý deň sme kukli trhy, čo to pokúpili, pozreli park s vtákmi, boli tam aj kondory wáw. Išli sm sa pozrieť na lagúnu Cuicocha. Bol spln, sa robili ďalšie tradičné obrady, tance a ták. Dali sme výlet loďkou po lagúna, ktorá vypĺňa kráter stále aktívneho vulkánu Cotacachi, si poprdkáva bublinky;).

Fernanda, jedna couchsurferka miestna nás pozvala do ich rodinného domu v Salinas, na pobreží. Takže dnes v noci vyrážam spolu s Mateom do Guayaquil a odtiaľ zajtra/pozajtra do Salinas. Troššku si mora užiť a sily načerpať.

E.

Quito

Quito je super zaujímavé mesto.

Podobne ako Bogotá sa ťahá do strán, na juh (chudoba) a na sever (bohatstvo). Je veľmi hornaté mesto a priznám sa, že sa mi v ňom ťažko orientuje. Leží vo výške 2850m cca a vraj najvyššie položené hlavné mesto na svete, lebo La Paz (Bolívia, nieje hlavné mesto).

Bývam zatiaľ u Gaby (kamarátka z cesty po strednej Am.). Poloha domu je parádna, veľmi blízko starej časti mesta, pri parku Itchimbia. Má 3 veľkých psov, ktorí sústavne brešú;). Počasie je super, dosť teplo, tu sa bez opaľovacieho krému fakt nedá, dnes to bude prvé, čo si kúpim. Som riadne pripečená.Postupne sa tu začínam orientovať. Gaby pracuje, vidíme sa iba večer na chvíľku. Som si strojcom svojho dňa.

Pozrela som staré mesto, koloniálne, kde to žije úplne iným štýlom života ako v ostatných častiach mesta, kukla katedrálu.

Ďalší deň som sa stretla s 2 kolumbijčanmi, Isou a Felipem, cez couchsurfing a šli sme spolu na Telefériqo. Je to lanovka, ktorá ťa vyvezie do výšky 4050 mnm. Zatiaľ najvyššie ako som bola;). Po vystúpení z lanovky je človek v úplne inom svete. V tej výške už pomaly nič nerastie iba tráva, občas nejaký krík. Daj sa tam robiť rôzne túry, no nás zastihol dážď asi po 40 minútach kochania sa a prechádzky. Dokonca to prešlo do krúpov, tak sme sa snažili bežať a kričali au au lebo to bolelo:D. Nakoniec sme sa schovali už dosť mokrí v kaplnke.

Po návrate na stanicu sme si dali horúcu čokoládu, stretli kamošky z lanovky, čo s nami išli smerom hore. Isa sa ich pýtala, či nám nevedia odporúčiť nejakú dobrú lacnú reštiku poblíž, nakoniec nás zobrali autom, urobili nám okružnú jazdu po Quite, spolu sme sa najedli, odviezli ma až k domu a nakoniec sme s kolumbijčanmi dali ešte pivečko na teraske s úžasným výhľadom na rozsvietené staré mesto. 

Včera som bola v Mitad del mundo (stred sveta). Monument na rovníku, prechádza tade rovníková čiara. hoci je monument asi o 200 metrov posunutý od ozajstnej rovníkovej čiary, samozrejme i tak je to veľká atrakcia. Vraj tu človek váži menej;).

Odtiaľ sa dá navštíviť veľa zaujímavostí. Mne odporúčili ísť na miesto, z ktorého je vidno kráter sopky, v ktorom žijú lokálni indiáni, kráter volkánu Palulahua. Bohužiaľ, miesto bolo už plné hmly, vraj každý deň o tretej poobede sa kráter zahalí hmlou. Boli sme tam skôr, ale nepodarilo sa. Ale stretli sme miestnych, ktorí šli dole kráterom do dediny. Vraj sú to 2 kiláky strmo dole. Na fotke môžte vidieť 80 ročnú tetu, ktorá si fičala riadne dole. Potom ako kompenzáciu nás ujo zobral na posvätné miesto inkov, Rumicucho, kde zajtra na letný slnovrat zapadá medzi dvoma horami slnko a posledný lúč dopadá do stredu kruhu. Veľmi zaujímavé miesto. Bol tam aj oltár v tvare gule, ktorého sa mi nechcelo pustiť. Odtiaľ je vidno aj kopec, na ktorom pred 1000 rokmi určili, že je v línii rovníka, je tam monument, pri ktorom sa robia práve zajtra obradné rituály. Ja pôjdem zajtra do Otovalo, miesta famózneho svojimi trhmi, kde miestni indiáni zajtra robia rôzne ceremónie na počesť letného slnovratu. Neviem sa dočkať.

Dozvedela som sa, že ak chceš niečo vybaviť a potrebuješ sa legitimovať, často od teba ako ekvátorčana pýtajú voličský preukaz. Volenie je povinné. V parku Carolinas, je vraj nebezpečnejšie chodiť po západe slnka, lebo sa v stromoch ukývajú zlodeji, ktorí na teba skočia:). Inak je tu oveľa čistejšie ako v Kolumbii a veľmi príjemne.

Oh decká a inak fakt vyzerám jak prasátko. Tu ani nižšie ako 30 faktor nezoženiete, celkom chápem, ponúkali mi aj 100. A ten fľak na všetkých fotkách, no neviem ho identifikovať, odstrániť, už som rozobrala asi celý foťák. 

Tak toľko zatiaľ, teším sa na najbližšie dni. 

Pekný slnovrat prajem.

ako som sa z Viedne do Quita dostala

Cesta z Viedne do Quita bola spanilá. 4 lety vyčerpajú aj nevyčerpateľného. 

Vo Viedni som hneď natrafila na Slovenku pri checkine, ktorá mi veľmi pomohla pretože Lufthansa má kontrakt s Condorom, ale nie s Copa Airl. tak mi pomohla, aby som už nemusela riešiť batožinu medzičasom. 

Vo Frankfurte som sa po prílete predrala cez business class k letuškám, že potrebujem, čo najskôr "vyletieť" z lietadla, lebo mám iba hodinu na prestup (v najväčšom letisku v Európe) a boarding sa začal ešte pred tým ako naše lietadlo pristálo:) LOL. Utekala som ako Forest Gump, išla výťahom, vláčikom, hore-dolu schodmi, ďalšou kontrolou, kde som predbehla milión ľudí, ktorí nakoniec išli so mnou v lietadle:D, ale podarilo sa prísť načas a ešte aj povtipkovať so stewartmi. 10 hodinový let bol asi najpohodovejší. 

V Portoriku des. Amíci - nechajú ťa cítiť sa jak najväčší debil. 10 krát ti kontrolujú tvoj booarding pass na ďalší let, pošlú ťa prázdnymi obrovskými chodbami až k východu do nejakého fast food centra mimo letiska. Človek musí vyjsť do fast food centra medzi ostatných a potom čakať v kilometrovej rade na ďalšiu kontrolu-znova do departure space. Teta mi našla v taške banán (mimochodom z Ekvádoru, doniesla som si ho z domu) a jablká, povedala, že jablká do štátov nemôžem doniesť, banán áno. Potom sa kukla sa ma tri krát opýtala, že kam letím a potom povedala, že tak to si tie jablká teda zoberte:). V celom departure space nebol nikto koho by sa mohol človek opýtať, že odkiaľ mi to vlastne letí. Upratovač mi nakoniec poradil. Bolo tam teplo a hrala tam salsa na plné gule. Bol to pre mňa šok. Prudká exotika. S každým letom sa ľudia okolo mňa zmenšovali, v poslednom som už žiarilla na kilometre.

No a na poslednom lete som dostala miesto úplne na konci lietadla v rohu pri záchodoch, ktoré smrdeli a vedľa mňa sedel chlapce z Haiti, ktorý bol úplne nervózny, sa potil a triasol a potom nám dali vypísať nejaké papiere a on sa ma pýtal, že čo to je a vôbec nehovoril ani po anglick ani po španielsky a som chcela spaäť iba a on do mňa šťuchal a stále sa niečo pýtal..och, už som bola taká unavená, e som to vôbec nezvládala. 

Kým som sa dostala z konca lietadla do colnej zóny bolo predomnou milión cudzincov, ok, len som mala kúpený lístok na bus do Quita, letisko je hodku do mesta. Nakoniec sa mi podarilo prejsť kontrolami o päť min. 12, cez dav čakajúci na svoje rodiny a spol. som sa predrala a stihla bus tak, že mal minútu na to odchod. Fuu ušte teraz mi to príde ako zázrak, že som to stihla. Za hodinu čakania na colnici som stihla znenávidieť všetkých amíkov a nemčúrov, čo stáli predo mnou a sladko sa usmievali.:)

Najšťastenejšia som bola aj tak, keď som po 4 letoch a 24 hodinách uvidela opäť svoju batožinu.

Lol. 

Chystám už aj správy z Quita.

tadáááá :)

Pomaličky sa lúčim dámy a páni. Držím vám palce so všetkým, čo ste si zaumienili a čo vás čaká. Dajte o sebe vedieť. Ja sa posnažím písať čo najčastejšie ;) a toto videjko je len pre vás:

prvá vec zbalená...podložka na jógu..waw..som zvedavá, čo z toho bude;)