Zamyslel si sa niekedy nad dverami?
Moje vnemy poslednou dobou dostávajú zabrať. Tento raz som ohromená psychickým efektom dvier. Mám na mysli skutočné reálne dvere deliace jeden priestor od druhého.
Už asi 5 dní žijem bez dvier, vnútorných: Jediné, ktoré by si u nás našiel, sú vchodové a tie presklené od balkónu. Nič viac.
Tiež som pri tejto predstave mávla kedysi rukou, že tak s týmto problém nebude, hlavne, keď budem doma sama. Ale tá neprítomnosť týchto plátov dreva ma pomaly ale isto privádza o rozum.
Spočiatku to bola sranda, človek sa len pousmeje, že sa načahuje automaticky a dvere nikde. Cíti akoby niekto cudzí odhaľoval jeho intimitu, jeho kus sveta. Pritom je v byte sám.
Dnes už opäť sama v byte nie som, ale dverí stále niet. A ako sa ľudia zrazu zvláštne správajú. Chvíľu si ako Sharelock Holmes, nenápadko strážiaci okamih, v ktorom si v priestore ako tak sám. Neskôr by si sa najradšej schoval na druhý koniec sveta, aby si nemusel žiť vo svete druhej osoby, ktorá okrem svojej neustálej prítomnosti - keďže dvere robia z miestností jeden veľký priestor, sa snaží niekedy aj komunikovať.
Tak v skratke, dvere sú veľkou bariérou, ktorou si strážime náš vnútorný svet. Je možné ich otvárať postupne, naraz je to veľké sústo, pre silné duše. Ja sa teším, keď mi ich znova zavesia. Bude sa ľahšie dýchať. odišli sa prerobiť, nebolo to preto, že by sme ich nechceli, musí sa im veľmi štikútať ako často ich spomínam a očakávam ich návrat.
