coffe zone & Cali

http://www.youtube.com/watch?v=fY36BMNDqbg&feature=list_other&playnext=1&list=AL94UKMTqg-9CNT7hDkcwK6_BniuoZ5h19

Zdravím po dlhšom čase, 

Modriny z katapultu už zmizli, bolo to tvrdé, pád z 8 metrov cca do vody neekoordinovane haha, výsledok bol nepríjemný. Snáď sa mi podarí zohnať fotky z daného accidentu;). Lebo ono je to riadna sranda;)

http://www.facebook.com/photo.php?fbid=10151325561287033&set=a.10151325561282033.532672.535752032&type=1&theater

Z Guatapé som sa po týždni vrátila do Medellínu, dostala som konečne povolenie ostať v Kolumbii ďalších 90 dní, namaľovala som chouchsurferovi gitaru na stenu, a tak, v Medellíne som bola skôr z vybavovačných dôvodov. Spoznala pár týpkov cestujúcich, cítila som sa medzi nimi veľmi staro.

Coffe zone:

Manizales, mesto na úpätí hôr, študentské, milé. Šla som tam z dôvodu návštevy národného parku s ambíciou vyliezť na aktívny vulkán Nevado del Ruiz vo výške 5200m. Stretla som jednu geologičku, ktorá tam môže ísť bezplatne kedykoľvek a povedala, že ma zoberie (park inak momentálne zavretý kvôli vysokej aktivite vulkánu a väčšinou sa dá ísť hore iba so sprievodcom a je to mrte drahé). 5000m je už riadna výška, treba žuť koku celý čas (kokové listy pomáhajú pri výškových chorobách, znižujú riziko) a treba sa riadne pripraviť. Vraj naposledy, keď tam šla s nejakých Švajčiarom, tak vracal a bol nemotorný celú cestu.  Treba prekonať vyše 1000 výškových metrov, vyliezť a vrátiť sa za 10 hodín, čo už v týchto výškach asi nie je úplne easy. No ale nakoniec sa nám to nepodarilo, tak som z toho smutná. 

Inak som tam strávila sranda čas, stretla úplne cudzích ľudí, nasledovala flow, kukla katedrálu, jeden park s veeľa kolibríkmi, orchideovým lesom, motýliáriom a pod., stretla som sa s jedným čechom, čo tam pracuje cez aeisec, vraj tam bývajú min. 3 Slovenky, nestretla som ich;). Ale veľmi ma to potešilo, lebo som práve finišovala Kunderovu knihu v češtine, tak som bola snáď šťastnejšia ako ták kniha, že ju mám komu odovzdať. Okrem toho jeho kolumbijská priateľka je fanúšikom Kunderu a Kafku, tak sa asi iž potešila. Inak týpek taký typický aeisekovský, sťažoval sa na všetko naokolo, a ták, mal mini žúrku doma, ľudia po nás chceli, aby sme zatancovali niečo typické naše, tak sme tančili polku na A od Prešova a pod haha.

Po troch dňoch v Manizales som sa vydala do Arménie, kde som strávila nezabudnuteľných 10 či viac dní na jednej "farme", neviem to preložiť, tunak sa to volá finca. Jedna Francúzska ju vlastní a potrebuje dobrovoľníkov, pretože s ňou má do budúcna veľké plány-backpackers hostel, retraet centre, yoga zone, ayahuasca ceremonies a pod. Dostať sa tam dá iba jeepom asi z druhej svetovej, kde sa natlačí do zadku asi 12 ľudí, cestou späť aj motorka;), tak tam stojíš a vietor ti veje do vlasov, pozoruješ tú neskutočnú prírodu navôkol.

No nejak sme si moc nesadli, tak to bol trošku boj, ale ostala som am dlho, príroda neskutočná, banánaäy, plantains, zapote, káva, kakao, pomaranče, mandarinky, cintróny a omnoho viac priamo zo stromu. Mmmm.  Celý čas bez netu a signálu. Prvý týždeň som bývala v takej chatrčke sama pre seba, úplne paráda:

  

Potom som chatrčku prenechala dvom Kanaďanom a ja som sa zabývala v stane. Jednu noc som spala pod hviezdami v hamake. Pracovala som na záhradke, dláždili sme chodník, kopali do nemoty a pod. Veľa otravných štípajúcich mušiek, vraj aj hadov, škoda, žiadneho som nevidela a teplo, takže gumáky, dlhé gate a rukávy...totál campesiňo s machetou v ruke:D.

Výhľady sú odtiaľ neskutočné, príroda mi dala zabrať, som narazila opäť raz sama na seba. Výsledok čoskoro.

No a po tomto "liečebnom procese" som sa vydala smerom na juh, konkrétne Cali. Cali je mekka salsy. Znie tu od rána do večera, dennodennne. Rozhodla som sa, že dám hostel tento raz, bol mi odporúčaný. Je bláznivý. Doobeda je hodina jógy alebo salsy a poobede ďalšia hodina salsy. Mesto neni nejak čarokrásne, ale väčšina travelers tu ostáva minimálne týždeň. Tá salsa je tu riadne intenzívna, super, mňam, paráda. Mesto je blízko pri pacifiku, je tu veľa černochov, ktorý sa teda neskutočne pohybujú. Myslím, že sa tu moja salsa tiež dosť zlepšila. foto zo salsa class:

Úplne ľúbim salsu, bachata, merengue, vallenato a cumbiu. Salsa kluby sú tu neskutočné. Niektoré v štýle rokov 70 tych, s veľkými bielymi gaučami a v strede veľký štvorocový parket, včera ma do jedného nechceli pustiť, že mám tenisky...bola tam zima ako v mrazáku, tunak klímou nešetria teda, bola tam generácia 35 a vyššie, veľmi zaujímavá móda danej generácie, ukázať všetko asi, čo telo ponúka u žien, polovica mala umelé prsia a zadky:D. Kokos už teraz mi to chýba, keď odtiaľto odfrčím. 

bachata: http://www.youtube.com/watch?v=2cehkSxOLNA

Zajtra idem smer Popayán. paaa

fotíkos zatiaľ aspoň z Guatapé:
https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Guatape?authkey=Gv1sRgCNnxltOFjsCtLA

antropologický Medellín

V Medellíne som strávila 6 dní, rýchlych, šialených, antropologických. Sprevádzala som vlastne Pili a jej parťákov na národnej antropologickej konferencii. Takže od letiska v Bogote až po nedeľu ráno bol Medellín plný alternatívnych týpkov s čudnými topánkami, dlhými vlasmi, tradičnými kolumbijskými taškami cez plece akoby mali na čele napísané "som antropológ". Snažila som sa zapadnúť, hlavne keď ma museli každý deň prepašovať do univerzitného kampusu.

Prvé 2 noci sme sa zdržali v jednom hostely, ktorý vlastní jeden Francúz. Bol mrte čudný, podráždený, keď som o 12 v noci skajpovala s krpcami, keď sme sedeli o 10 večer na terase, bez hluku a pod. Tak sme sa rozhodli odísť do centra, do hotela, ktorý bol mrte lacný, na rušnej obchodnej ulici, ktorá sa v noci premenila na ulicu nočných klubov, takže sbskári nás chránili teda. Hotel plný antropológov ako inak. Francúz sa strašne nahneval, fuj úplne mám pred sebou tú nepríjemnú grimasu, začal nám nadávať dosť nepríjemne. Hm čo už taký je život.

Majú peknú botanickú záhradu, kukli sme cintorín San Pedro, kde je veľa hrobiek známych narkotrafikantov z Medellínu. Pili ma vzala mimo Medellínu, na peňolský kameň, čo je unikátny kameň okolo ktorého je vytvorené jazero rozprestierajúceho sa všade naokolo. Tak som si tu rovno vybavila dobrovoľníčenie v jednom hostely.

Štvrtok sme strávili celý na konferencii, baby koordinovali jeden stôl o antorpológii v Andách, vyšlo im to parádne. Na konci ľudia z Nariňa urobili divadelno poeatický kútik, ktorý očarili celý kampus. Ja som sa pohybovala medzi nimi a stolom, ktorý sa venoval strave, veľmo veľmo podnetné.

V piatok som dala opäť zas neúspešný výlet za vízami. že budúci týždeň...už ma to nebaví. Dali sme exkurziu metrokáblom, je to časť metra, akurát, že je to lanovka:D. Potom sme dali ešte jeden prestup lanovkový, kde sme už museli trošku platiť. Veta, keď sme si už zaplatili, musí to byť dlhá trasa. Bola. 20 minút jedna cesta, k národnému parku, kde ak by sme vystúpili, museli by sme opäť platiť, tak sme si dali 40 minút klaustrofobických v kabínke ponad lesík. Štvrtok a piatok sme vyrazili žúrovať, antropológovia nevedia tancovať! tak ma to dosť nudilo:D. No s PIli sme sa opili v sobotu...srandička, nakoniec sme stretli na ulici skupinku ľudí hrajúcich Ballenato, tak sme sa zabavili. Bola to naša rozlúčka, asi sa už neuvidíme:( cesta každej vedie iným smerom.

Mesto je celé až moc pekné, veľa sa tu investuje do verejného priestoru, je tu veľa zelene a oveľa bezpečnejšie sa tu človek cíti ako v Bogote. No a v nedeľu som vyrazila do Guatape, do hostela, kde momentálne dobrovoľníčim. Ležím si v hamake na balkóne, počúvam miestne rádijko a mám výhľad na jazero. Pokoj tu je. Začala som tu trošku športovať: kajak, bajk v horách, dnes som behala, plávala, skákala z mosta. No a študujem si tu raw food, pomaličky aplikujem, včera som si urobila raw polievku z manga a paradajok, mňamík. Ale stále som hladná. Prišiel sem jogínsky guru, ktorý tu pobudne pár dní, uvidíme, čím ma ešte obohatí, už mi stihol naložiť.

Pááááááá, pacička

https://picasaweb.google.com/110243538354787432450/Medellin?authkey=Gv1sRgCL6Mpt-HsP-_JA