ako som sa z Viedne do Quita dostala

Cesta z Viedne do Quita bola spanilá. 4 lety vyčerpajú aj nevyčerpateľného. 

Vo Viedni som hneď natrafila na Slovenku pri checkine, ktorá mi veľmi pomohla pretože Lufthansa má kontrakt s Condorom, ale nie s Copa Airl. tak mi pomohla, aby som už nemusela riešiť batožinu medzičasom. 

Vo Frankfurte som sa po prílete predrala cez business class k letuškám, že potrebujem, čo najskôr "vyletieť" z lietadla, lebo mám iba hodinu na prestup (v najväčšom letisku v Európe) a boarding sa začal ešte pred tým ako naše lietadlo pristálo:) LOL. Utekala som ako Forest Gump, išla výťahom, vláčikom, hore-dolu schodmi, ďalšou kontrolou, kde som predbehla milión ľudí, ktorí nakoniec išli so mnou v lietadle:D, ale podarilo sa prísť načas a ešte aj povtipkovať so stewartmi. 10 hodinový let bol asi najpohodovejší. 

V Portoriku des. Amíci - nechajú ťa cítiť sa jak najväčší debil. 10 krát ti kontrolujú tvoj booarding pass na ďalší let, pošlú ťa prázdnymi obrovskými chodbami až k východu do nejakého fast food centra mimo letiska. Človek musí vyjsť do fast food centra medzi ostatných a potom čakať v kilometrovej rade na ďalšiu kontrolu-znova do departure space. Teta mi našla v taške banán (mimochodom z Ekvádoru, doniesla som si ho z domu) a jablká, povedala, že jablká do štátov nemôžem doniesť, banán áno. Potom sa kukla sa ma tri krát opýtala, že kam letím a potom povedala, že tak to si tie jablká teda zoberte:). V celom departure space nebol nikto koho by sa mohol človek opýtať, že odkiaľ mi to vlastne letí. Upratovač mi nakoniec poradil. Bolo tam teplo a hrala tam salsa na plné gule. Bol to pre mňa šok. Prudká exotika. S každým letom sa ľudia okolo mňa zmenšovali, v poslednom som už žiarilla na kilometre.

No a na poslednom lete som dostala miesto úplne na konci lietadla v rohu pri záchodoch, ktoré smrdeli a vedľa mňa sedel chlapce z Haiti, ktorý bol úplne nervózny, sa potil a triasol a potom nám dali vypísať nejaké papiere a on sa ma pýtal, že čo to je a vôbec nehovoril ani po anglick ani po španielsky a som chcela spaäť iba a on do mňa šťuchal a stále sa niečo pýtal..och, už som bola taká unavená, e som to vôbec nezvládala. 

Kým som sa dostala z konca lietadla do colnej zóny bolo predomnou milión cudzincov, ok, len som mala kúpený lístok na bus do Quita, letisko je hodku do mesta. Nakoniec sa mi podarilo prejsť kontrolami o päť min. 12, cez dav čakajúci na svoje rodiny a spol. som sa predrala a stihla bus tak, že mal minútu na to odchod. Fuu ušte teraz mi to príde ako zázrak, že som to stihla. Za hodinu čakania na colnici som stihla znenávidieť všetkých amíkov a nemčúrov, čo stáli predo mnou a sladko sa usmievali.:)

Najšťastenejšia som bola aj tak, keď som po 4 letoch a 24 hodinách uvidela opäť svoju batožinu.

Lol. 

Chystám už aj správy z Quita.